Ľahký × ľachký

V tomto prípade sa musíme bližšie pozrieť na niektoré zákonitosti z oblasti zvukovej stránky jazyka. Pri rozhodovaní o správnom pravopise nás tu môže miasť výslovnosť slova.Správna výslovnosť zmieneného prídavného mena je [ľahký] so zreteľným „ch“ v základe slova. Dochádza tu totiž k javu, ktorému sa hovorí spodobovanie (či asimilácia) znelosti.

Tento jav nastáva v prípade, že sa v slove stretnú dve spoluhlásky s odlišnou znelosťou, tj. jedna je znelá a druhá je neznelá. To sa stalo aj u nášho prídavného mena, pretože v písanej podobe slova vedľa seba stoja spoluhláska „h“ (ktorá je znelá) a spoluhlásky „k“ (ktorá je neznelá).

Pri spodobovaní (asimilácii) znelosti sa prvá hláska v poradí prispôsobí tej druhej (v našom prípade sa „h“ prispôsobí svojou znelosťou „k“ a stane sa z neho tiež hláska neznelá). A neznelou podobou k „h“ je práve hláska „ch“, ktorú počujeme v slove pri správnej výslovnosti. Toto je ale záležitosť zvu-ková, ktorú je nutné oddeliť od pravopisu slova.

Jednoduchou pomôckou pre rozlíšenie správneho pravopisu vymenovanie príbuzných slov či iných podôb slova, napr. ľahučký. V tomto tvare jasne počujeme „h“, ktoré tu nie je ovplyvnené žiadnou výslovnostnou zmenou. Napísať môžeme teda len variant ľahký s „h“. To isté platí pre ďalšie slová príbuzné, napr. ľahší, najľahší, ľahko, ľahkosť apod.

Príklady:

Začať behať nie je ľahké, ale rozhodne stojí zato.
Myslím si, že niet ľahšieho predmetu, než je český jazyk.