Rečnícka otázka v bežnom hovore

Určite každý z vás niekedy položil otázku, na ktorú však nečakal, ba nechcel vedieť odpoveď. Tejto forme otázky hovoríme rečnícka.

S rečníčkou otázkou, niekedy nazývanou rétorická otázka, sa stretávame v bežnom hovore veľmi často. Spoznáme ju podľa toho, že má formu opytovacej vety (klasický opytovací slovosled), tzn., že na jej konci vždy uvidíte otáznik, ale z hľadiska sémantiky ide o zvolanie.

Na klasickú otázku je spravidla slušné odpovedať, inak je to u otázky rečníckej, u tej sa odpoveď nečaká ani nevyžaduje, rečník si totiž na túto otázku odpovie sám. Adresát výpovede sa má potom zamyslieť nad položenou otázkou.

Ako rozoznáme rečnícku otázku?

Rečnícka otázka je tvrdenie emocionálne zafarbené. Spoznáme ju predovšetkým podľa intonácie výpovede, niekedy je spojená aj s iróniou.

A prečo vôbec rečnícku otázku používať? Jedným z dôvodov je to, že slúži na manipuláciu, vyvolanie emócií a prebudenie zvedavosti poslucháčov. Vidieť to môžeme napríklad v reklamách, kde sa dá registrovať určitú formu rečníckej otázky, tá slúži na pripútanie divákovej pozornosti.

Keďže sa na túto formu otázky nečaká odpoveď, ale následná akcia, musí sa položiť s určitou opatrnosťou, napríklad pri rečnení by sa nemali robiť dlhé pauzy, aby niekto v publiku náhodou nechcel odpovedať.

Uvedieme niekoľko príkladov, ako môžu rečnícke otázky vyzerať, ale bez znalosti celého kontextu nemusia byť celkom zrozumiteľné.

Príklady:

Čo som ti hovorila?
Môže si na Vianoce človek priať niečo viac?
To má byť vtip?
Ako dlho ešte…?
Môže byť tento deň ešte horší?
Kto si myslíš, že si?