Slohový útvar – Úvaha

Medzi veľmi často vyberané slohové útvary patrí úvaha. Neznie totiž vôbec zložito. Schopnosť vyrozprávať príbeh nemá každý, žiadosť či výklad vyžadujú odbornejšie znalosti štýlu aj témy… Ale uvažovať? To dokáže každý!

Hoci totiž nie je vôbec zložitá, „len sa zamyslieť“ na jej napísanie bohužiaľ stačiť nemusí. Je pravda, že v úvahe sa obvykle nad niečím zamýšľame, ale ako každý iný slohový útvar musí mať hlavu i pätu a ďalšie potrebné náležitosti. Začneme kompozičnou stránkou.

Štruktúra úvahy

Nadpis

Podobne ako u iných slohových útvarov, aj tu treba začať nadpisom. Bez neho to skrátka nejde. Obsah slohu môže byť inak špičkový, ale keď chýba nadpis, hodnotiaci má právo prácu ani nečítať a rovno ju neuznať.

Určite netreba mať nadpis ešte predtým, ako začnete písať, naopak, veľa ľudí prácu najprv napíše a až potom jej vymyslia nadpis. Je ale potrebné naň myslieť – človek v tom strese predsa len ľahko zabudne. A ideálne si naň nechajte miesto, pretože pchať ho potom k hornému okraju stránky, pretože ste omylom začali písať už na prvý riadok, tiež nie je úplne ideálne.

Úvod

Práca samotná už klasicky začína úvodom, kde sa uvádza, akým problémom sa budeme zaoberať. Často sa stáva, a je to tak asi najlepšie, že tu autor položí otázku, nad ktorou sa treba zamyslieť.

Jadro úvahy

Nasleduje samotné telo slohu, kde sa na otázku snažíte odpovedať, uvádzate argumenty pre aj proti, predkladáte vlastné myšlienky k téme… Pokiaľ si na začiatku položíte jednu otázku, je dobré potom v jednom odstavci predstaviť argumenty pre a v tom ďalším proti, Vaše myšlienky tak budú mať určitý rád a vyhnete sa tým nežiaducemu skákaniu od jednej témy k druhej.

Záver

V závere, pretože, ako každá iná práca, aj táto záver vyžaduje, potom základné myšlienky zhrniete; popíšete, načo ste prišli. Alebo neprišli. Môže to znieť neuveriteľne, ale vašou úlohou nie je vyriešiť problém a prísť k jednoznačnému záveru. Na základe všetkých argumentov môžete uznať, že skrátka neviete.

Rovnako, ako nemá každá matematická úloha riešenie, nemusí ho mať ani každá situácia alebo otázka. Keď sa teda na základe všetkých argumentov nemôžete rozhodnúť, či je zdravšie jablko alebo hruška, netreba sa zrútiť. Napíšte, že si nie ste istí, že je to remíza. Koniec-koncov nepíšete vedeckú prácu, vašou úlohou je zamyslieť sa (a len zriedka sa stáva, že pri zamyslení prídeme k jedinému jasnému záveru).

Jazyk

Píšte úvahu v spisovnej slovenčine, použitím jazyku robíme vizitku predovšetkým sami sebe. Úvaha navyše patrí k štýlu odbornému, vyhnite sa preto citovo zafarbeným slovám a akýmkoľvek prehnane umeleckým prejavom. Nesnažíte sa urobiť dojem svojim umením či rozplakať hodnotiaceho. Myslite nato a snažte sa písať neutrálne.

Vzhľadom nato, že obsahovo ide o záver subjektívny, odporúča sa využitie výrazov typu: myslím si, podľa môjho názoru, domnievam sa, povedal by som, osobne sa prikláňam k tomu, apod.

Naopak vyhnúť by ste sa mali samoúčelným rečníckym otázkam a záverom v štýle: „Každý si na to musí urobiť vlastný názor.“ To je vzhľadom nato, že vyjadrujete vlastný názor, nelogické.

Zhrnutie

• sloh musí obsahovať nadpis, úvod, jadro a záver,
• mali by ste si položiť otázku a odpovedať,
• uvádzajte argumenty pre a proti,
• nezabudnite na odstavce,
• neutrálny jazyk,
• výrazy: myslím si, podľa mňa, …

Vzorový text – úvaha

Nesmrteľnosť

Schopnosť nezomrieť na starobu, zostať navždy mladým. Začuť o nej môžeme prakticky všade okolo nás. Majú ju upíri, čarodejníci, bohovia, ľudia, ktorí objavili kameň mudrcov. Dajme tomu, že je to skutočné. Že by aj niekto ako ja našiel spôsob, ako žiť navždy. Zjedla by som napríklad nejaký zázračný cukrík a prestala starnúť. Malo by to výhody? Nevýhody? Bola by som šťastná? Je jasné, že to nie je úplne zlá vec. Ostať navždy osemnásťročná, pomerne pohyblivá, so všetkými zubami. Mohla by som čokoľvek, nezaoberala by som sa časom, pravdepodobne by ma nepostretla starecká demencia ani iné choroby poukazujúce na blížiace sa vypršanie dátumu spotreby. Nebol by problém vyskúšať úplne všetko. Vidieť každý film, ktorý vyšiel? Prečítať každú knižku? Dohrať každú hru? Byť svedkom každej premeny sveta okolo seba? Žiadny problém, časovo neobmedzene.

Môže sa zdať, že by mi nič nechýbalo, no opak je pravdou. Je zvykom, že keď je niekto nesmrteľný, väčšinou je na to sám. Všetci okolo neho starnú. Príde o nich. Iste, po ich skonaní si môže nájsť iných blízkych, tí však po čase tiež odídu. A takto stále ďalej. A ďalej. Až to začne byť ubíjajúce. Nuda. Odrazu mu na nikom z nich vlastne nezáleží. Všetko sa opakuje, nič nie je nové, človek žije tak dlho, až nakoniec nemá chuť žiť.

Ako nesmrteľná by som pravdepodobne nebola príliš šťastná. Iste, spočiatku by som si to užívala, milovala všetko okolo toho, s postupujúcimi rokmi by to ale prešlo. Je to ako pravidelné nedeľné obedy u starej mamy, ktorá stále varí to isté. Spočiatku sa ich človek nemôže nabažiť, po pár týždňoch už sa ale nenápadne vytráca na toaletu, aby sa mohol vyvracať.

Myslím si teda, že nesmrteľnosť je skvelá vec. Môže nám mnohé priniesť, rovnako ale aj vziať. Ja sama som preto prišla k záveru, že sa radšej uspokojím so svojím obmedzeným časom.